Dnes ma Tenčofurtbehá zasa podrazil. Povedal mi, že „idemevon“ a ja som si od radosti neuvedomila, že sa natiahol do bežeckého. Žiadne „idemevon“ ale „idemebehať.“ Ževraj musíme využiť chladnejšie počasie. Smrad! Nechápe, že to najlepšie, čo sa dá robiť v každom počasí je ležať na pupku alebo na boku alebo na druhom boku alebo na chrbte a tak. No nič, keď inak nedá, ja to odbehnem. Ale aspoň tú vodu by mi mohol vziať so sebou. Fakt čaká, že budem piť len tak z rieky, kanála či kaluže? No to ani náhodou! Niežeby mi nechutilo, ale psčlovek nikdy nevie, čo je pod hladinou. Skrátka, zasa strach zvíťazil nad smädom a Tenčofurtbehá musel nabrať vodu do dlaní. Bŕŕ, takto si nevážiť vlastné ruky. No ale hlavne, že bolo čo piť…
